Ako prišiel drobec na svet

Upozornenie : ak ste tehotná prvomatka – nečítajte! Určite nie som štandardný prípad, ale nečítajte!

Keďže som dieťa č. 1 rodila prirodzene, viem si oba typy pôrodov porovnať (OK nebudem klamať, nie až tak úplne – nech žije EPI – najlepšie investovaných 150 EUR v mojom živote!). Rekonvalescencia bola teda obrovský rozdiel, to vám poviem. Pre mňa osobne bola teda sekcia hrozný zážitok a preto nechápem, že to niekto podstúpi dobrovoľne 😀

Sekciu som mala naplánovanú na 9:30 ráno. Celú noc som nespala, drobec bol podľa intenzity skackania nervózny tiež, takže som bola ráno totálne K.O. Previezli ma na pôrodný box, kde ma nechali ležať pod klímou (bol august), polonahú s infúziou a pásmi na sledovanie drobcovej aktivity. Po cca 40 min. ku mne prišla nejaká milá sestrička a aspoň ma prikryla, nech okoloidúci oteckovia a personál nevidia to, čo nemusia.. Ale bolo mi to totáne jedno. Tak zle ako mi bolo keď som tam ležala, mi teda nikdy nebolo. Vedľa na boxe medzitým rodila kočka, čo prisahám si raz kýchla a to dieťa bolo vonku! Bez kriku, len tak hop šup.. Pre info: Prvé dieťa som rodila 48 hodín! Teda prijímali ma v stredu na obed a narodilo sa až v piatok poobede. Áno, ja mám len super pôrody, preto dieťa č. 3 NEBUDE. Toto prekonať sa už hádam ani nedá, ale riskovať to veru nebudem 😀.

Keďže som mala veľa plodovej vody, brucho mi spôsobovalo extrémne bolesti a nájsť si vydržateľnú polohu bolo ozaj umenie. Keď ma začalo (predpokladám z nervov) napínať, dala mi sestrička injekciu proti nevoľnostiam – nefungovala (ani ďalšie 2 akosi nezabralli). Tak som tam ležala na boxe, s pásmi na bruchu, s „obličkou“ na grckanie v ruke a sama ako prst. Absolútne netuším aká bola časová os môjho príchodu na operačnú sálu a pôrodu samotného, len viem, že drobec sa narodil 11:19. Pred sekciou za mnou prišla pani doktorka z neonatológie a dala mi podpísať – ani neviem čo. Bolo to niečo o tom, že drobca budú prevážať do detskej nemocnice, že s tým teda súhlasím a aj so všetkým, čo s ním budú robiť.

Dotrepali ma teda na operačnú sálu, kde bolo hádam 15 ľudí! Fakt strašne veľa.. Tak sa som sa spýtala, na čo tam je toľko ľudí. Vraj teda ich je toľko, koľko treba.. Boli tam 3 doktorky, anesteziologička a anesteziológ, doktori z neonatológie, sestričky… Pichli mi spinálku a ponapájali na všetky kábliky. A až potom mi teda došlo extrémne nevoľno. Napínalo ma (mojim určite skresleným odhadom asi 10 minút) na prázdno, takže nemohli začať rezať, lebo som napínala brucho. Kedˇ som počula vetu „Robte už s ňou niečo!“ stislo mi hrdlo a nevoľnosti odišli – asi ma trebalo len viac vyľakať. Najkrajšia a najmilšia pani anesteziologička ma celú tú dobu držala za ruku a mala som pocit, že je svätý obrázok, na ktorý pozerám. Vážne, bez jej očí by som to tam nedala! Všetko mi hovorila, pýtala som sa, čo sa deje, tak mi to všetko referovala.. Pocity to boli všelijaké, len nie príjemné. A tie zvuky spoza plachty ani nekomentujem 🤭.

Keď sa ma jedna z doktoriek spýtala, ako sa bude drobec volať a povedala som im meno, spustila sa téma, aký má údajne spevák s rovnakým menom malý penis. Áno, toto prosím pekne rozoberali, keď mi rozrezávali brucho 😀. Drobca som videla presne 1 sekundu, ok možno 2, keď ho doktorka zdvihla so slovami „Aha mamina, vaše dieťa.“ a už ho aj brali preč. Priznám sa, že som bola tak mimo, že som to v tú chvíľu ani neriešila. Odvolali hneď aj moju krásnu anesteziologičku a dala mi tam na výmenu kolegu anesteziológa, ale ani ruka, ani pohľad na neho už nebol nič moc..

Keď mi poodsávali tie hektolitre vody, začali ma zašívať a počula som, ako sa im trhá niť. Fakt. Jak keď štopkáte ponožky a trhá sa vám nitka, presne rovnaký zvuk. Na to prišla veta, že prečo majú tú niť čo sa trhá a vymenili ju. Keďže mi však maternica krvácala, leptali tam cievky nejakým laserom a to bol teda smrad horší jak tá sterilná operačka.. Keď som otočila hlavu, videla som 2 obrovské nádoby s predpokladám plodovou vodou a ďalším bordelom z môjho brucha a keď som sa spýtala, či to všetko je moje, tak vraj to tam je z predošlej operácie. Toto neviem či je možné, ale myslím si že nie.. A potom som nejak precitla a spýtala sa niekoho, či drobec plakal keď ho vybrali von, lebo vôbec som plač neregistrovala. Dostala som odpoveď, že áno, ale asi skôr nie, lebo ako som sa dočítala v správe neskôr, hneď na sále museli zahájiť resuscitáciu…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *