V tomto som bola tentokrát strašná (teoretická) hrdinka, že druhé dieťa nebudem v žiadnom prípade uspávať, že od narodenia bude vo svojej posteli a aj vlastnej izbe.. Ale no ako to býva, človek mieni …
Keďže bol drobec veľmi slabý a po prepustení z nemocnice sme ešte dlho bojovali s kŕmením, spaním a ďalšími štandardnými procedúrami, moja predstava o jeho spinkaní sa nejak nekryla s realitou. To čo nastalo po prepustení bolo 1h kŕmenie, 1h uspávanie, 1h odsávanie mlieka a dokolečka dokola každé 3h. Aj v noci som odsávala..
Naštastie sa nikdy nenaučil na zaspávanie na rukách a „drncanie“, stačilo mu ležať vedľa mňa a držať sa ma. Chvalabohu sme sa vyhli tej zlomyselnej kolike, čo chlapci často mávajú, lebo to by som pri tom všetkom čo nám bolo nadelené už asi nezvládla. Ja som si teda „v kľude“ vedela pozrieť televízne noviny a preniesla ho do postielky. Niekedy zaspával 10 minút, niekedy hodinu.
Keď mal drobec 17m (áno, áno, odkladala som to zbytočne dlho) rozhodla som sa, že ho konečne skamarátim s jeho postieľkou. Spať tam samozrejme spával, ale nezaspával. Vlasne ma k tomu tak trochu donútila švagriná, ktorej synovec má o 8 mesiacov menej a chválila sa mi tým jeho super zaspávaním.. Neviem vám povedať, kedy je ideálny čas. Ja som si myslela, že ho to naučím hneď od narodenia – to je podľa mňa tá najideálnejšia varianta, ale každé dieťa je iné, inak reaguje na podnety a na rôzne situácie je pripravené inokedy.
Takže moja prvá rada znie, sledujte a komunikujte s vašim dieťaťom, nič nehroťte a nechajte ho dospieť do štádia, kedy to pre neho nebude traumatizujúce. U nás to teda prišlo po 17m. A nebolo to úplne bez problémov, ale po cca týždni to bola parádička.
Švagriná teda čítala nejakú knihu, kde sa píše o tom, že dieťa sa má ukľudniť samo a aj samo zaspať.. No čo ja viem, knihu som teda nečítala a riadia sa svojim sedliackym rozumom. Zatiaľ mi to teda vždy vyšlo ?. Keďže dieťa nevie komunikovať, jeho jediným komunikačným prostriedkom s okolím je plač. A ako mi dá určite veľa z vás za pravdu, po čase je jasne rozpoznateľné o aký typ plaču sa jedná. Odkedy s drobcom komunikujem a nechám ho aj plakať, aby vyventiloval svoje negatívne pocity, plače menej. Nikdy teda nebol nejak extra plačlivý typ, čo je super vzhľadom na to čo už všetko musel absolvovať. Ja by som teda mala traumu aspoň na 3 životy! Veď aj vám je veľakrát lepšie keď sa vyrozprávate/vyplačete, tak prečo chcete silou mocou utíšiť plač dieťaťa a trápite ho dusením týchto pocitov v sebe? Veď nech ich vyventiluje a bude mu lepšie, uvidíte! A fakt u nás funguje veta : „Áno keď potrebuješ, kľudne plač.“ Do minútky neplače.
Keďže drobec nemá ani srdiečko v 100% poriadku, nejaká metóda vyrevania kým sa dieťa od nervov dogrcá (áno, aj takého mi niekoré maminy písali) u nás neprichádzala do úvahy. Veď sa vžite do tej kože toho malého človeka. Zrazu ma moja mama niekam odloží a odíte. A čo keď sa nevráti? Veď som sám/sama a v tme. No neviem veru, či by vám bolo toto príjemné, mne teda nie. A tá malá hlavička je zmätená, nešťastná a hlavne vystrašená. No ako si má potom budovať nejaký pozitívny vzťah k posielke? Veď to má byť miesto, kde má byť dieťa rado, aby sa mu snívali pekné sny a nie mať z nej traumu.
U nás teda nie je to samostatné zaspávanie úplne samostatné, ale aj k tomu sa časom nejak dopracujem. Ideál je začať asi cez deň, prvé 3-4 dni plakal aj drobec, ale potom už s tým bol OK.
Deň prvý: zrazu sa ocitol v postielke a nastal cirkus ako vyšitý. Plač a hopsa na nohy. Dokolečka dokola. A ja dokolečka dokola som ho dala ľahnúť, dala mu napiť, dudlík a podala ruku. Od ležal vo svojej postielke a ja v mojej pri tej jeho. Prvý deň to trvalo aj 50 minút. Treba vydržať a ukľudňovať, prihovárať sa keď treba, ale nevyberať z postieľky. Druhý deň cez keď aj večer to bolo 20-30 minút. Tretí cca 15 minút. Drobec si zvykol na to, že si má proste lažkať a spať, na to predsa postieľka je. Aj dva týždne trvalo také to mrknanie pri vkladaní do postielky, ale aj to prešlo. Teraz si sám ľahne, vezme žabku, dudlík, vypýta si moju ruku a zavrie oči. Celá uspávačka trvá cca 5 minút a ja si v kľude dám doobeda kávu a večer stihnem aj noviny.
Toto je môj tip a takto to fungovalo u nás. Prvé dni sa určite treba trošku obrniť a rátať s plačom. Veľa mamín mi písalo, že funguje keď uspáva tatinko, ale u toho môjho ceckoša by to teda nefungovalo – a to teda nikdy nezaspával na prsníku alebo rukách, ale potrebuje proste MŇA. A mňa to teší, lebo viem, že toto maminka obdobie raz prejde. ❤️